Premena
Leto. Je parno a slnečné lúče spaľujú stepy v Barrens. Taureni sa osviežujú v riekach navôkol a orcovia zaliezajú do tieňov svojich jaskýň a príbytkov. Nemrtví radšej ani nevychádzajú na povrch.
Orgrimmar.
Valley of Honor.
Vodca jednej z najväčších guild Hordy sa teší. Jeho družke sa začína zväčšovať bruško. Nástupca jeho rodu je na ceste a on je na to právom hrdý. Pomáha svojej milej ako len môže. Nestará sa skoro o nič iné, len o ňu a svojho nadchádzajúceho potomka.
To však začína vadiť ďalším vo vedení guildy hneď pod ním. Výpady do Stormwindu v poslednom čase opadli. Navyše, ak je napadnuté nejaké hordské mesto, zväčša ich líder nie je k zastihnutiu a musia sa o všetko postarať sami.
Vodca však vyčítavé pohľady na stále menej častejších poradách nejak nevníma. Neustále mu v hlave znie krásna myšlienka: „Syn vodcu najväčšej guildy, syn požehnaný samotným Cairne Bloodhoofom, nadchádzajúci líder, budúca pravá ruka Thralla, syn Hordy, syn samotného Kukysa“.
Moc
Prešlo niekoľko mesiacov.
Zimné počasie, obyklé pre hornatú krajinu Dun Morogh, sa roprestrelo takmer po celom Azerothe. Zimné vetry sa rozliehajú po širokých pláňach Wetlands. Rieky zamrzli, jazerá kľudne spia.
Stormwind.
Katedrála.
Priest Tole sa práve prišiel vyučiť za najvyššieho shadow priesta. Pár metrov od neho stojí Xanielik. Ten zas chce dosiahnúť posledný stupeň učenia svätého paladinstva. Obaja vstúpili do vlastnej miestnosti s vlastným učiteľom. Dvaja rôzny učitelia, na dvoch rôznych miestach vraveli svojim žiakom podobné myšlienky. „Trpezlivosť. Dostávaš sa do doby, kedy dostaneš nesmiernu moc, no málo skúsenosti a nerozvážnosť môžu spôsobiť katastrofu.“
Tole-ov učiteľ sa zahľadel na svojho žiaka: „Môj názor poznáš. Radšej vidím svätých priestov ako tých, ktorí sa zahrávajú so silami temnoty. No v tejto dobe nemám na výber a musím učiť aj shadow priestov. Potrebujeme všetkých bojovníkov, ktorých nám osud prinesie.“ Tole sa chápavo pozrel na svojho mentora a pokračovali v učení.
Xanielik bol vyznávač svetla, takže takéto problémy nemuseli riešiť. Ten, čo viedol jeho výučbu povedal: „Som hrdý ako ďaleko si sa dostal. Tvoja vytrvalosť je neodškriepiteľná. Teraz sa však dotkneš pomyselného vrcholku svätej mágie. Preto teraz viac ako kedykoľvek predtým nemôžeš zabúdať na to, vďaka čomu ju môžeš využívať pre dobro veci. Boh nám vie poskytnúť časť jeho moci ak o ňu požiadame v núzdi, no treba ju usmerňovať s rozvahou. Tak ako všetkého... je aj svätej energie len isté množstvo. Pomaly sa dopĺňa ale treba ju využívať s mierou.“ Xanielik sa na svojho učiteľa chápavo pozrel no v hlave mal oveľa väčšiu chuť konečne spoznať tie najvyššie kúzla. Nutkanie pocítiť tú krásnu moc. Objal ho pocit, že bude vedieť vyliečiť každého. Svet len čakal na jeho modlitby.
Keď hodina obom skončila stretli sa na chodbe. Šťastní, že dosiahli najvyššiu úroveň svojho učenia si popriali veľa šťastia.
Tole sa rozhodol odcestovať do Ironforge a oznámiť radostnú novinu jeho vernému priateľovi Kronoxovi.
Xanielik zamieril do Barrens. Počul, že sa tam potulujú menej skúsení hrdinovia aliancie a mal pocit, že tam bude vedieť využiť svoje novo nadobudnuté skúsenosti.
Prekážka
V tom čase inde.
Orgrimmar.
Valley of Wisdom.
Kukys s družkou sedia u shamana. Ten matku prezerá a zisťuje, že je zdravá. Zaviera oči a vykonáva ešte pár preventývnych pre neho už klasicky známych kúziel, aby zistil, či je v poriadku aj dieťa. Nadväzuje kontakt s duchmi života a pýta sa ich na osud malého potomka. Jeho zvráskavená múdra tvár sa zamračí, keď sa jeho obočie schúli k sebe. Prehovorí: „Temné sily... zlo... mmmm... niečo nie je v poriadku... vidímmmmm... smrť.“
Kukysov výraz potemnel a aj keď by to nikdy nepriznal, pohltil ho strach. Nakoniec zo seba dokázal vylúdiť vcelku rozumnú vetu: „Čo je príčinou?“
„Mmmmm... temno... hmla... nie je vidieť... neviem... neviem povedať.“
Kukysov strach sa začínal zväčšovať: „Ako sa to dá liečiť.“
„Liečba... mmmm... nie je možná... duchovia pre neho pripravili takúto cestu a im netreba stáť v ceste.“
Kukysa chytil absolútny amok. V jeho hlave vzbĺkli plamene a mal chuť zhúknúť na celý Orgrimmar a kričať celý deň i noc. Len úcta k shamanovi, ktorá mu bola vštepovaná od malička mu všetku zúrivosť udržala vnútri hlavy. Vyšiel von zo stanu a z celej sily buchol pesťou do najbližšieho kameňa. O niekoľko centimetrov nižšie kameň pukol. Vtedy z neho opadol prvotný hnev, no v hlave mu znelo jedno slovo už od okamihu, čo shaman povedal vetu o smrti jeho syna: „Nie“.
Musí niečo vymyslieť. Musí sa niečo dať robiť. Každý problém má kľúč k jeho riešeniu. Na každé zlo existuje liek. Musí...
Príčina zmeny
Prešli ďalšie dva týždne.
Trpaslíci v Ironforge, medzi ktorých samozrejme patril aj Kronox, potrebovali nové ťažné psy. Kronox teda zavolal aj Tole-a, keď už bol na návšteve a on rád prikývol. Výprava čítajúca desať členov sa vybrala do zasnežených hôr nad Ironforge. Trpaslíci sa od jedného huntera prieskumníka (jeho meno nikto nespomenul, ale každý vedel, že to určite bol najstarší zo všetkých hunterov menom Cipisek) dozvedeli, že niekde pri najvyšších vrcholkoch sa skrývajú najvytrvalejší vlci, ktorých je ešte možné skrotiť. Kedže v krotení sú najlepší hunteri, zavolali si jednu night elfku, ktorá sa v tom vyznala.
Cesta bola namáhavá a výdrž bola to, čo hory otestovali na všetkých prítomných najviac. Trpaslíci boli dosť otužilí, ale v takýchto výškach mali už aj oni problémy. Nehovoriac o Tole-ovi. Ten liečil príhodilé omrzliny ostatným, ale hlavne sebe. Každý deň bol vyčerpávajúcejší než ten predtým. V takých výškach už veľa živočíchov nežilo. Nebezpečenstvo teda veľmi nehrozilo z prírody živej, ale tej neživej. Vetry šlahali o skaly i celú výpravu. Neustále snežilo. Všetci trpaslíci mali brady úplne biele od vločiek. Tole si začal nadávať. Jeho temné schopnosti tu nemali žiadne využitie. A liečiť vedel stále slabšie a slabšie. Energia ho opúštala. Našťastie konečne jeden z trpaslíkov zareval:
„Tu! Vidím jedného!“
Bol to statný vlk... veľký asi ako dvaja trpaslíci na sebe. Hryva bola ošlahaná zimou a vetrom, ale napriek drsným podmienkam vyzerala zdravo a majestátne. Teraz prišla na rad tá ťažšia časť. Krotenie. Vlk, teda aspoň jeden ak nie viac, musel s výpravou zliezť naspäť dole. Do mesta. Sellyne – night elf hunter – sa teda vydala k obrovskému no prekrásnemu tvorovi. Celý proces krotenia sa musí začať upozornením na seba, ale takým spôsobom aby sa zviera necítilo ohrozené. Inak by uniklo alebo... a to oveľa častejšie... zaútočilo. Sellyne sa pomaly približovala. Už jej oblečenie sfarbené do odtieňov šedozelenej farby na zviera pôsobilo ukľudnujúco. Dôležité bolo to, ako sa pohybovala a hlavne ako sa pozerala.
Vlk si skupinu všimol už pred nikoľkými minútami a vetril ju už oveľa dávnejšie. A aj keď nebol zvyknutý na prítomnosť iných ako jeho druhov v týchto končinách, nijak ho ich prítomnosť nerozhodila kým boli v bezpečnej vzdialenosti. No teraz si všimol, že sa jeden z nich približuje. A spravil to, čím sa začína každý súboj v divočine...
Pozrel sa prichádzajúcemu priamo do očí.
Sellyne takýto pohľad zažila už nespočetne krát, a už ju nedokázal vyviesť z miery ako kedysi. Tu sa rozhoduje snáď až polovica úspešnosti, či zviera prijme niekoho prítomnosť alebo nie. Tento vlk mal však v sebe veľmi silnú povahu. Selly to cítila a snažila sa vycítiť, prečo to tak je. Začalo ju to fascinovať. Na moment ju toto skúmanie vyrušilo z koncentrácie a vlk zrazu pocítil jej nesústredenosť. A to je šanca, ktorá sa neopakuje. Vlk po nej skočil...
Celú výpravu zalial strach i keď sa tento scénar dal vcelku predvídať vzhľadom na veľkosť a vyspelosť týchto psov. Trpaslíci rýchlo bežali Selly na pomoc. Tá stihla len vytiahnúť tenkú no silnú drevenú palicu, dlhú asi ako lakeť a vraziť ju vlkovi do tlamy medzi obrovské tesáky. Trpaslíci nemali v úmysle vlka zabiť, preto nik nestrieľal. Jeden z nich hodil omračujúci granát...
Selly padla do bezvedomia no vlk sa len otriasol. Malo to však zmysel, pretože sa aspoň rozbehol po ďalšom cieli: Po trpaslíkovi s granátmi. Tole zatiaľ horko ťažko liečil Sellyne. Mal chuť použiť čiernu mágiu proti vlkovi, mal pocit, že na tú jedinú má silu, ale nemohol. Vlk musel byť dopravený živý.
Beštia zatiaľ stihla brutálne drapnúť granátnika cez brucho. Ďalší traja trpasllíci sa po nej hodili. Jeden sa držal krku, druhy spadol z chrbta a chytil sa aspoň nohy... posledný – Kronox - už stihol uchmatnúť len chvost. Vlk hrdelne vrčal a hádzal svojím telom. Kronox sa neudržal a vletel do skaly. Tole mal zas, čo robiť. Liečil aj keď už zas pociťoval, že na to nebol vyučený. Jeho sily chabli.
Vlkovi sa zatiaľ podarilo kusnúť bojovníka čo ho držal za nohu. Ten s výkrikom netvora pustil. Tole práve dokončil modlitby na Selly, ktorá sa konečne prebrala z bezvedomia. Pozviechala sa a v okamihu si uvedomila situáciu. Posledný z trpaslíkov s ťažkosťami doslova lietal na vlkovi, ktorého zatiaľ ostatní z výpravy obkľúčili. Vlk sa začínal cítiť smrteľne ohrozený a chytal ho amok. Selly sa k nemu rozbehla a skrýkla na ostatných nech obkľúčenie rozpustia. Vlk práve odhodil aj posledného svojho uzurpátora medzi kamene. Selly rýchlo hodila malý výbušný granát za vlka a stále bežala smerom k nemu. Trpaslíci zatiaľ ustupovali ďalej. Vlk sa obzrel smerom k Selly, ktorá jediná sa k nemu blížila a zavrčal. No zrazu za chrbtom začul silný výbuch. Otočil sa a to bolo to, čo Selly potrebovala. Skočila...
Vlk sa už otáčal späť, keď sa Selly chytila jeho krku. Obrovitánske zviera sa znova začalo nadhadzovať, skoro ako kôň. Ona však zakliesnila svoje ruky pevne. Celý čas rozzúrenému psovi do ucha niečo šepkala. No ten vyzeral ako by si to nevšímal a ďalej sebou mlátil naokolo. Až po minúte sa začínal unavovať a ukľudnovať. Sellyine ruky sa za celú tu dobu ani nepohli. Akoby ich mala na uzol. Šepkať však neprestávala. Trpaslíci počuli, že mu niečo vraví, ale nikto nerozumel čo. Vlk sa nakoniec skrotil. Chvíľu ešte počúval Sellyin šepot a akoby nevnímal okolný svet. Do očí sa mu vrátil normálny pohľad vlka, ktorý vetrí, kto je opodiaľ. Videl, že trpaslíci sú stále dosť blízko a začal na nich vrčať. Preto radšej ustúpili ešte ďalej.
Hunterka pomaly pustila vlčí krk a zostupila z neho dole. Očividne ju zviera prestalo brať ako votrelca. Pomaly ho pohladkala na hrive a vlk proti tomu nič nenamietal. Zas niečo vlkovi zašepkala a pobrala sa k svojej taške. Zviera ostalo na mieste a stále nedôverčivo pozorovalo trpaslíkov, aj keď už boli minimálne sto metrov od neho. Selly zatiaľ doniesla mäso a dala ho vlkovi pred papuľu. Ten ho s chuťou schmatol a začal žrať. Tak kvalitné mäso v týchto výškach istotne nikdy nejedol. Aj keď si tu určite dokázal uloviť čokoľvek, čo tu dokázalo prežiť, všetká zver tu musela mať mäso premrznuté a svaly nie veľmi chutné od neustáleho preťažovania.
Hunterka dala najavo, že vlk je skrotený a môžu sa pobrať ďalej. Trpaslíci sa teda snažili vrátiť všetci späť na jedno miesto. Vlk však začal zas vrčať. Očividne si privykol len na svojho nového pána a ostatní mu budú ešte musieť dať čas.
Akcia teda vyzerala ako tak úspešne, ale Tole mal hlavu zachmúrenú a plnú smútku i zloby. Trpaslíci najprv nechápali prečo a pomáhali vstávať zraneným, ale práve pri tom na to prišli. Posledný z nich, ktorý sa držal vlka najdlhšie a ktorý dopadol na kamene... si veľmi zlým spôsobom udrel hlavu. Tole liečil najprv Selly, potom Kronoxa, ktorý sa buchol o skalu, potom toho, ktorému vlk rozdrapil brucho i toho, ktorého kusol a potom... už nemal síl... pokúšal sa, ale každý pokus ho už len dostával do mdlôb. Videl ako trpaslíkov život odchádza priamo pred jeho očami a nedokázal proti tomu nič urobiť... aj keď vedel ako... nemal síl.
V hlave mu zneli výčitky: „Slabý. Som tak slabý. Keby som len vydržal o trochu dlhšie. Mať len o trochu lepšiu vytrvalosť. A keby som nebol temný priest. Už chápem, čo mi vravel môj učiteľ. Lenže to už je teraz jedno. Moja vytrvalosť ma sklamala. JA som sklamal...!“
...
Cesta do Ironforge bola tichá. Každý pohľad na nosítka so zosnulým bodal Tole-a pri srdci. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo. Ešte to vtedy netušil, ale to bol ten okamih, ktorý mu zmenil život...